Tajomná 87 - ročná...
Napísal: Str Sep 17, 2008 7:02 am...s detskou nedočkavosťou som si ju rozbalil z veľkej obálky. Zobral do rúk a žasol. Nad toľkou krásou, umom, vedomosťami, múdrosťami našich pradedov v nej ukrytých.
Pomaličky pretočil prvý list, na ktorom sa objavilo meno toho jediného, prvého človeka, ktorý ju vlastnil. Na každom písmenku svojho mena i priezviska si zjavne dal záležať. Vpečatil navždy svoje písmenká mena Pivoňka Zdeněk na zožltnutý, časom pokrčený prvý list.
Čo všetko musela táto knižka v podobe časopisu Akvaristické listy, jej celkom prvého ročníku z roku 1921 asi tak prejsť? Kde všade putovala, spočinula, zotrvala aspoň krátky čas, kto si ňou mohol tak listovať, komu každému mohla tak patriť? Kto ju čítal so zaujatím, študoval každé jej písmenko, vetu, dobový obrázok, perokresby v nej ukryté? Ktohovie...
Listovali si ňou akvaristi, teraristi alebo z každého nášho spoločného hobby niekto? Našli si v nej to, čo očakávali, hľadali? Pokračoval pôvodný majiteľ pán Pivoňka v odoberaní ďalších ročníkov Akvaristických listov, alebo ho vivaristika nechytila za srdce a toto bol prvý, no i posledný ročník v jeho zbierke? Kde žil a čo za zvieratká choval pán Pivoňka? Kto bol vôbec pán Pivoňka? Už sa to zrejme nedozvieme.
I knihy majú svoje tajomstvá...
...kto ju dokázal majstrovsky ukryť na tajomné miesto, že prežila II. svetovú vojnu bez väčšieho poškodenia a vďaka tomu sa zachovala až do dneška? Bol by si vôbec jej prvý pôvodný majiteľ vedomý, že ho tento ročník prežije? Že sa mu podarí prežiť do dnešných dní? Že prekoná diaľavu nekonečného časopriestoru?
V koľkých rukách sa musela ocitnúť, kým si našla cestu ku mne?! Správali sa k nej vždy s láskou, obdivom alebo...?!
Jej zožltnuté, strapaté, vypadávajúce listy hovoria sami za seba. No i tak v sebe, na svojich tajomných stránkach si dokázala uchovať tú múdrosť uloženú v informáciách, článkoch, ktoré písal čas. Vďaka nim nám umožnila nahliadnuť len na zlomok času do svojich riadkov, uvažovaní vtedajších našich predchodcov, starostí i radostí, ktoré ich už vtedy sprevádzali.
Bez nároku na čokoľvek.
Mali by sme jej byť za to všetko vďačnými, brať ju do svojich rúk s úctou, listovať ňou s pokorou, vnímať jej riadky v ich samej håbke podstaty.
Čo ak aj nás prežije a bude robiť rovnakú radosť ďalším vivaristom i vtedy, keď už nik z nás tu nebude?!...
Pomaličky pretočil prvý list, na ktorom sa objavilo meno toho jediného, prvého človeka, ktorý ju vlastnil. Na každom písmenku svojho mena i priezviska si zjavne dal záležať. Vpečatil navždy svoje písmenká mena Pivoňka Zdeněk na zožltnutý, časom pokrčený prvý list.
Čo všetko musela táto knižka v podobe časopisu Akvaristické listy, jej celkom prvého ročníku z roku 1921 asi tak prejsť? Kde všade putovala, spočinula, zotrvala aspoň krátky čas, kto si ňou mohol tak listovať, komu každému mohla tak patriť? Kto ju čítal so zaujatím, študoval každé jej písmenko, vetu, dobový obrázok, perokresby v nej ukryté? Ktohovie...
Listovali si ňou akvaristi, teraristi alebo z každého nášho spoločného hobby niekto? Našli si v nej to, čo očakávali, hľadali? Pokračoval pôvodný majiteľ pán Pivoňka v odoberaní ďalších ročníkov Akvaristických listov, alebo ho vivaristika nechytila za srdce a toto bol prvý, no i posledný ročník v jeho zbierke? Kde žil a čo za zvieratká choval pán Pivoňka? Kto bol vôbec pán Pivoňka? Už sa to zrejme nedozvieme.
I knihy majú svoje tajomstvá...
...kto ju dokázal majstrovsky ukryť na tajomné miesto, že prežila II. svetovú vojnu bez väčšieho poškodenia a vďaka tomu sa zachovala až do dneška? Bol by si vôbec jej prvý pôvodný majiteľ vedomý, že ho tento ročník prežije? Že sa mu podarí prežiť do dnešných dní? Že prekoná diaľavu nekonečného časopriestoru?
V koľkých rukách sa musela ocitnúť, kým si našla cestu ku mne?! Správali sa k nej vždy s láskou, obdivom alebo...?!
Jej zožltnuté, strapaté, vypadávajúce listy hovoria sami za seba. No i tak v sebe, na svojich tajomných stránkach si dokázala uchovať tú múdrosť uloženú v informáciách, článkoch, ktoré písal čas. Vďaka nim nám umožnila nahliadnuť len na zlomok času do svojich riadkov, uvažovaní vtedajších našich predchodcov, starostí i radostí, ktoré ich už vtedy sprevádzali.
Bez nároku na čokoľvek.
Mali by sme jej byť za to všetko vďačnými, brať ju do svojich rúk s úctou, listovať ňou s pokorou, vnímať jej riadky v ich samej håbke podstaty.
Čo ak aj nás prežije a bude robiť rovnakú radosť ďalším vivaristom i vtedy, keď už nik z nás tu nebude?!...
